Nezmyselná výzva Kolíkovej o potrebe rozčleniť právomoci generálneho prokurátora

Pokiaľ si Slovensko položí otázku má aj odpoveď … z akejže diery to hlúpy vietor fúka, píše vo svojom článku novinárka Jana Teleki.

Igor Matovič posledne avizoval potrebu kolíkovania a hneď sa toho ujala istá pani Kolíková, ktorá je na to najpovolanejšia,  nielen priezviskom.

Agentúrou SITA  bolo zverejnené stanovisko ministerky spravodlivosti SR, podľa ktorého je potrebné jasne rozčleniť právomoci prokuratúry a súdov. Podľa Kolíkovej je organizovaný zločin prepojený až na najvyššie zložky štátnej moci, čo má vyplývať z verejne známych podozrení.

Z takto formulovaného stanoviska srší priam hrôza. Nie je to vlastne jej verejné priznanie, keď  to tvrdí v postavení ešte ministerky?

Predsa sa to týka aj verejne známych podozrení,  do ktorých bola  priamo zamočená.

Ako to bolo zverejnené, v rámci jej rodinnej firmy MK Real sa preukázala trestná činnosť  jej sestry Ivankovej, keď spreneverila peniaze, ktoré jej nepatrili,  za čo bola aj v januári 2020 právoplatne odsúdená.

Pani Kolíková bola konateľkou spolu s bratom a spoluvlastníčkou tejto firmy. Pritom platí,  je trestné, pokiaľ sa na organizovaní zločinu rôznymi formami podieľajú najmenej tri osoby.

Zastretý nedostatočným vysvetlením je nielen podiel Kolíkovej,  ale aj jej  účasť v súvislosti s prenájmom budovy ministerstva spravodlivosti.

Tieto a ďalšie pochybné súvislosti aj v iných prípadoch  Kolíkovú priamo posúvajú ku skupine tých, ktorých sama bezostyšne zaraďuje do kategórie „organizovaný zločin prepojený až na najvyššie zložky štátnej moci“.

Uvedené poznanie pri sebareflexii by v každej slušnej spoločnosti vysoko prekračovalo dôvod na okamžité odstúpenie z funkcie, a to nie hoci akej, ale priamo ministerky spravodlivosti. Túto nespravodlivosť Kolíkovej voči slušnosti v politickom živote však iniciatívne zastiera potrebou očisty v justícii.

Z jej priam hlúpeho tvrdenia vyplýva, že má ísť o medzery, ktoré spôsobujú konflikty medzi prokuratúrou a súdmi.  Tvrdí, že je tu tlak z pozície politikov, osobitne tých, ktorých sa to týka. Za problematický považuje § 363 , s tým, že nie je dobré pre označené inštitúcie, aby sa vzájomne v takejto miere dostávali do konfliktov. Volá po jasnom rozčlenení právomocí prokuratúry a súdov.

Ako sa hovorí, jeden nevie či sa má smiať alebo plakať. Toľko úbohosti v jej vystúpení, a to sa ešte opováži hrdiť  právnickým vzdelaním ju zákonite zaraďuje do kategórie účelovo bezcharakterného zneužívania výdobytkov inštitútu zvaného demokracia.

Pri plechovosti charakterov konkrétnych figúr, tak ako nám to dennodenne dokazujú počas celého obdobia výkonu a  zneužívaní  občanmi cez voľby odstúpenej  moci je to priam výsmech princípom, na ktorých demokracia stojí v každej  slušnej spoločnosti.

Niet dôvodu na akýkoľvek zásah do právomoci generálneho prokurátora v pri ustanovení § 363

K opakovane tvrdenej závadovosti tohto ustanovenia spájanej s priveľkou právomocou  generálneho prokurátora treba popri odbornej argumentácii  sa žiada dodať.

Rozhodnutie o tom, že  generálny prokurátor  podľa § 363 Tr.por. na zdôvodnený podnet dotknutej osoby  prikročí  k zrušeniu napadnutého rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní spracúva príslušný odborný útvar generálnej prokuratúry.  V  konečnej fáze sa k navrhovanému postupu vyjadrujú viacerý prokurátori.

V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie so záverom jednotlivca, takto je vylúčená predpojatosť a účelová strannosť. Len pokiaľ by sa preukázal opak možno vyvodzovať konzekvencie aj proti samotnému generálnemu prokurátorovi.

V praktickom živote v otázke prípravného konania treba spomenúť aj  zákonné ustanovenie, ktoré ukladá prokurátorovi  byť viazaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr.por. Zákon umožňuje prokurátorovi vziať obžalobu späť do začatia hlavného pojednávania  na súde.

Pokiaľ teda najvyšší predstaviteľ prokuratúry pristúpi k zrušujúcemu verdiktu rozhodnutia v prípravnom konaní, je bez pochýb, že sa tak stáva až po dôkladnom preskúmaní veci a zistení. že došlo k nezákonnému rozhodnutiu alebo konaniu.

Naproti tomu Kolíkovou požadované zníženie rozsahu právomocí generálneho prokurátora naráža na inak legitímnu situáciu, keď v zmysle zákona rozhodujúci súd pozostáva len z jednotlivca, spravidla samosudcu, ktorý sa rozhoduje sám, bez možnosti zaujatia stanoviska viacerých kvalifikovaných odborníkov.

A v tejto situácii tento jednotlivec vydáva rozhodnutie, ktorým oslobodí spod obžaloby obžalovaného ako nebolo dokázané, že skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný sa stal, ak tento skutok nie je trestným činom, ak nebolo preukázané, že tento skutok spáchal obžalovaný.

Je tu teda dôvodná otázka, či nie je kvalitatívne vyššia možnosť  spravodlivejšieho rozhodnutia v prípade zrušenia chybných krokov v prípravnom konaní oproti  momentálnej situácii, v ktorej sa nachádza jedinec  samosudca, ktorý musí často v neprehľadnom stave, najmä zložitých a rozsiahlych vecí vydať rozhodnutie, formálne sa  zakrývajúci ustanovizňou označenou ako súd.

Aj ďalšie kopnutie do otvorených dverí v podobe  nezmyselnej výzvy Kolíkovej o potrebe jasne rozčleniť právomoci generálneho prokurátora a súdu má zjavne úplne iný zámer, alebo signalizuje, že nateraz ministerke s pribúdajúcim vekom a únavou, ktorú jej priniesol pochod do náručia iného mocipána už nedochádza, že platná zákonná úprava úplne postačujúco rieši  rozsah právomocí a povinností daných Ústavou Slovenskej republiky generálnemu prokurátorovi a sústave súdov.

Za taký  iný zámer možno označiť doteraz  skrývanú snahu terajšej mocenskej úderky dostať prokuratúru ako štátneho zástupcu pod kuratelu rezortu spravodlivosti.

Pri konštelácii vyššej možnosti krivenia právomocí najmä terajším vodcom špeciálnej prokuratúry v kombinácii so snahou o hľadanie mafie v istých najvyšších kruhoch ( napr. prokuratúry) a jej odstránení v mene „ očisty na Matovičov spôsob“  treba dať priechod verejnej kritike tejto snahy.

Autor: Jana Teleki

Zdroj: eurorespekt.sk